Browse
Recent Submissions
Now showing 1 - 4 of 4
- ItemJak se vyhnout plagiátorství - příručka pro studenty(Karolinum, 2021-01) Foltýnek, Tomáš a kol.V této příručce si ukážeme, jak správně pracovat s literárními zdroji neboli prameny, ze kterých vycházíte při psaní seminárek, závěrečných prací a dalších akademických textů. Vlastně všude, kde používáte poznatky svých předchůdkyň a předchůdců. Sami víme, že někdy je lákavé ulehčit si práci. Zvlášť když někdo naprosto dokonale formuloval přesně to, co chceme říct, nebo když nás tlačí čas. To je velmi zrádné. Ukazuje se, že i roky po ukončení studia může být taková věc odhalena. Samozřejmě, k dodržování akademické etiky vás nemůže donutit žádná příručka. V této příručce se dozvíte kde vzít vlastní myšlenky jak správně citovat různé zdroje co přesně se považuje za plagiátorství jak se vyhnout různým formám plagiátorství příklady (ne)slavných plagiátů o třech O proti plagiátorství a na závěr i pár tipů, jak nespadnout do časového presu
- ItemSprievodca svetom vedeckého publikovania(Vydavateľstvo otvorenej vedy, Centrum vedecko-technických informácií SR, Bratislava, 2019) Dobbersteinova, Jitka; Hudecova, Simona; Stozicka, ZuzanaV rukách držíte učebný text kurzu „Publikačný poradca“. Kurz organizuje Centrum vedeckotechnických informácií Slovenskej republiky a je určený predovšetkým knihovníkom a informačným špecialistom v univerzitných, akademických a vedeckých knižniciach. Časti o vedeckej komunikácii však môžu byť zaujímavé aj pre študentov a mladých vedeckých pracovníkov. Sprievodca svetom vedeckého publikovania v trinástich kapitolách približuje najvýznamnejšie aspekty vedeckej komunikácie. Prvá kapitola prevedie čitateľa základnými pojmami, pristaví sa pri vybraných míľnikoch histórie vedeckého publikovania, ktoré viedli k dnešnému stavu a predstaví základné trendy vývoja. Nasledujúce kapitoly sa zaoberajú procesom publikovania výsledkov výskumu vo vedeckých časopisoch – od samotného písania článku (kapitola 2), cez výber časopisu (kapitola 3), recenzné konanie (kapitola 4), právne a etické aspekty (kapitola 5) až po otvorené publikovanie (kapitola 6). Činnosti súvisiace s písaním a publikovaním sú doménou vedeckých pracovníkov, no knihovníci ich musia poznať, ak chcú byť rovnocennými partnermi v diskusii o problémoch prostredia vedeckého publikovania, ktoré každá profesijná skupina vidí z iného uhla pohľadu, ale obe v ňom musia pôsobiť a nájsť spoločnú reč. Kapitola 7 sa venuje téme hodnotenia vedy a výskumu, najmä bibliometrii, no neobchádza ani nové alternatívne metriky. Ďalšie kapitoly predkladajú možnosti a výzvy, ktoré sa otvárajú v súvislosti s prechodom vedeckej komunikácie do elektronického prostredia – archivácia, manažment výskumných dát a repozitáre (kapitola 8.), viditeľnosť výskumu (kapitola 9.), elektronické informačné zdroje a vyhľadávanie v nich (kapitoly 10. a 11.), správa elektronických informačných zdrojov (kapitola 12.), nové úlohy knižníc a kompetencie knihovníkov vo svetle digitálnych technológií (kapitola 13.). Naším cieľom je poskytnúť knihovníkom základnú orientáciu v premenlivej krajine vedeckého publikovania a pripraviť ich na úlohu poradcov, ktorí budú študentov a vedeckých pracovníkov sprevádzať džungľou elektronických informačných zdrojov, pomôžu im manažovať a archivovať výskumné dáta, dobre si vybrať z neustále sa rozrastajúcej ponuky vedeckých časopisov, prekonať nástrahy recenzného konania a ľahšie dostať výsledky výskumu na svetlo sveta. Čo z toho vedci nevedia? Každý niečo iné – no máloktorý vedec môže o sebe prehlásiť, že ho už v publikačnom priemysle nič neprekvapí. Sú takí, ktorí svetom vedeckej komunikácie plávajú hladko a efektívne, iní narážajú na rôzne úskalia, alebo sa pri rozhodovaní cítia neisto. Každé vedecké pracovisko má špecifickú informačnú kultúru, vyvinulo si vlastné metódy narábania s informáciami, opakuje a učí nových zamestnancov zvyky, ktoré v minulosti priniesli dobré výsledky, či aspoň uspokojivé výsledky. Bohužiaľ sa môžu tradovať aj málo účinné, frustrujúce praktiky – jednoducho preto, že pod tlakom administratívnych povinností nemá informačne preťažený vedecký pracovník energiu ani čas sledovať trendy v oblasti publikovania, či pátrať po novinkách, ktoré by mu mohli uľahčiť život.12 Neefektívne používanie informačných technológií (napríklad ručné vypisovanie citácií namiesto použitia citačného manažéra) nemusí byť badateľné, „len“ oberá výskumníka o čas, ktorý by mohol venovať tvorivej činnosti. Omyl pri výbere časopisu alebo nepraktický spôsob archivácie dát však môžu mať horšie následky. Informační pracovníci akademických a univerzitných knižníc by mohli ťažiť z výhod nezávislého pohľadu a zároveň možnosti širokého rozhľadu, kumulovať pozitívne skúsenosti z rôznych vedeckých pracovísk (prípadne varovať pred rizikami, aby mladí výskumníci nemuseli opakovať chyby, z ktorých sa už niekto iný poučil) a stať sa šíriteľmi dobrej praxe. Snaha posilniť spoluprácu vedcov a knihovníkov však môže naraziť na predsudky. V akademickom prostredí na Slovensku sme sa stretli s názorom, že informačné služby podporujú lenivosť vedcov a študentov, robia za nich veci, ktoré by mali dokázať sami. Toto tvrdenie je však rovnako zavádzajúce ako to, že vedec nepotrebuje technického pracovníka, veď namiešať roztok, či pripraviť materiál na experiment musí zvládnuť sám. Iste by to dokázal a často to aj musí robiť, no prichádza o vzácny čas – urobí menej tej práce, ktorá je jeho hlavným poslaním. Naopak špecializovaný a praxou zocelený technický pracovník má potenciál rýchlejšie dosiahnuť lepší výsledok než vedec, pre ktorého je to len jedna z mnohých, občasne vykonávaných vedľajších činností. Pomocná ruka publikačného poradcu teda nemá pre vedeckého pracovníka znamenať výchovu k lenivosti, ale výchovu k spolupráci, ktorá povedie k efektívnejšiemu výskumu a lepšej perspektíve pre slovenskú vedu
- ItemThe online manifesto : Being Human in a Hyperconnected Era(Springer Cham Heidelberg New York Dordrecht London, 2015) Floridi, LucianoOn the 8th of February 2013, The Onlife Manifesto1 was released at an inaugural event held in Brussels by DG Connect, the European Commission Directorate General for Communications Networks, Content & Technology.2 The Manifesto was the outcome of the work of a group of scholars, organised by DG Connect, which I had the privilege to chair: Stefana Broadbent, Nicole Dewandre, Charles Ess, Jean-Gabriel Ganascia, Mireille Hildebrandt, Yiannis Laouris, Claire Lobet-Maris, Sarah Oates, Ugo Pagallo, Judith Simon, May Thorseth, and Peter-Paul Verbeek. During the previous year, we had worked quite intensely on a project entitled The Onlife Initiative: concept reengineering for rethinking societal concerns in the digital transition.3 We decided to adopt the neologism “onlife” that I had coined in the past in order to refer to the new experience of a hyperconnected reality within which it is no longer sensible to ask whether one may be online or offline. Also thanks to a series of workshops organised by DG Connect, we had investigated the challenges brought about by the new digital technologies. We had debated the impact that ICTs are having on human life, and hence how one may re-engineer key concepts—such as attention, ownership, privacy, and responsibility—that are essential in order to gain the relevant and adequate framework within which our onlife experience may be understood and improved. In the course of our investigations, we soon realised that the output of our efforts would have been more fruitful by summarising it in a short document—which soon became known as The Onlife Manifesto—and a series of short commentaries 1 For the English electronic version and the translations of the Manifesto in French, German and Italia, please visit http://ec.europa.eu/digital-agenda/en/onlife-manifesto. 2 DG Connect manages The Digital Agenda of the EU. For further information see http://ec.europa. eu/digital-agenda/en/inaugural-event. 3 The website of the project is available at http://ec.europa.eu/digital-agenda/en/onlife-initiative.2 L. Floridi (volunteered by some of us) and longer essays (contributed by each of us) that would explain and position The Manifesto within the current debates on Information and Communication Technologies (ICTs). The inaugural event represented the official opening of the public discussion of our work. Many more public meetings and international presentations followed.4 As a result, this book is actually a synthesis of the research done in 2012 and the feedback received in 2013. The book is organised in such a way as to give priority to The Onlife Manifesto. This is the document around which the rest of the book revolves. It is followed by eight short commentaries by Ess, my self, Ganascia, Hildebrandt, Laouris, Pagallo, Simon, and Thorseth. The next chapter is the background document. This contains the material that was used to start and frame the conversations during the initial phases of the project. There follow 12 chapters. In them, members of the group, myself included, have presented some of the ideas that guided our contribution to the Manifesto. Although each chapter may be read independently of the rest of the book, it is a modular part of the scaffolding that led to the Manifesto. A short conclusion, which is more a “to be continued”, ends the book. In terms of authorship, any material that is not explicitly attributed to some author is to be attributed to the whole group, as a collaborative work, endorsed by each of us. So much for the outline of the project. I shall not add any further details because these can be found in the background document. In terms of an overview of the book’s contents, in the following pages we argue that the development and widespread use of ICTs are having a radical impact on the human condition. More specifically, we believe (see the Preface that introduces The Manifesto) that ICTs are not mere tools but rather environmental forces that are increasingly affecting: 1. our self-conception (who we are); 2. our mutual interactions (how we socialise); 3. our conception of reality (our metaphysics); and 4. our interactions with reality (our agency). In each case, ICTs have a huge ethical, legal, and political significance, yet one with which we have begun to come to terms only recently. We are also convinced that the aforementioned impact exercised by ICTs is due to at least four major transformations: a. the blurring of the distinction between reality and virtuality; b. the blurring of the distinction between human, machine and nature; c. the reversal from information scarcity to information abundance; and d. the shift from the primacy of stand-alone things, properties, and binary relations, to the primacy of interactions, processes and networks. The impact summarised in (1)–(4) and the transformations behind such an impact, listed in (a)–(d), are testing the foundations of our philosophy, in the following 4 For a description see http://ec.europa.eu/digital-agenda/onlife-news. Other meetings are listed here: https://ec.europa.eu/digital-agenda/en/past-meetings.Introduction 3 sense. Our perception and understanding of the realities surrounding us are necessarily mediated by concepts. These work like interfaces through which we experience, interact with, and semanticise (in the sense of making sense of, and giving meaning to), the world. In short, we grasp reality through concepts, so, when reality changes too quickly and dramatically, as it is happening nowadays because of ICTs, we are conceptually wrong-footed. It is a widespread impression that our current conceptual toolbox is no longer fitted to address new ICT-related challenges. This is not only a problem in itself. It is also a risk, because the lack of a clear conceptual grasp of our present time may easily lead to negative projections about the future: we fear and reject what we fail to semanticise. The goal of The Manifesto, and of the rest of the book that contextualises, is therefore that of contributing to the update of our conceptual framework. It is a constructive goal. We do not intend to encourage a philosophy of mistrust. On the contrary, this book is meant to be a positive contribution to rethinking the philosophy on which policies are built in a hyperconnected world, so that we may have a better chance of understanding our ICT-related problems and solving them satisfactorily. Redesigning or reengineering our hermeneutics, to put it more dramatically, seems essential, in order to have a good chance of understanding and dealing with the transformations in (a)–(d) and hence shape in the best way the novelties in (1)–(4). It is clearly an enormous and ambitious task, to which this book can only aspire to contribute
- ItemAutorské právo na školách(Ústav informácií a prognóz školstva, 2012) Adamová, Zuzana; Škreko, AntonKniha Autorské právo v školách je na Slovensku ojedinelý projekt zameraný na aplikáciu autorského práva konkrétnou profesijnou skupinou. Cieľovou skupinou sú primárne pedagógovia, obsiahnuté informácie je však možné aplikovať aj na vedeckovýskumných pracovníkov a iných tvorivých zamestnancov školy, ako aj v škole samotnej. Osobitne je však kniha zameraná aj na žiakov a študentov. Pokiaľ ide o žiakov stredných a základných škôl, nepredpokladáme, že vzhľadom na náročnosť autorskoprávnej problematiky, budú publikáciu priamo využívať. Obsah by im však mal byť sprostredkovaný práve prostredníctvom učiteľov, pedagógov a lektorov. Kniha je však využiteľná aj v rámci vysokoškolského vzdelávania, napríklad ako podporný materiál na študijné predmety ako metodológia vedeckej práce, základy práva (pre neprávnikov), audiovizuálna, fotografická, printová, reklamná, rozhlasová a iná tvorba (v rámci mediálnej komunikácie), žurnalistika, kreatívne podnikanie a mnohé ďalšie. Našim cieľom je, okrem iného, poskytnúť radu a návod na pochopenie toho, ako autorské právo vo všeobecnosti funguje a aké sú rozličné možnosti pri používaní chráneného obsahu. K tomu vyzýva aj UNESCO v súvislosti s otvorenými zdrojmi vzdelávania. Tejto téme sa tiež osobitne venujeme z dôvodu, že autorskoprávna ochrana a otvorený prístup k autorským dielam sa nemusia nevyhnutne vylučovať. Vzťahu otvorených zdrojov vzdelávania a autorskému právu nebola na našom území doposiaľ venovaná osobitná pozornosť, a preto aj z tohto dôvodu považujeme knihu za prelomovú. Všeobecne však považujeme za potrebné zvyšovanie povedomia o autorskom práve, ktoré slúži ako nástroj podpory a ochrany kreativity. I keď digitálne prostredie do veľkej miery mení postavenie, vnímanie a funkcie autorského práva, autorské právo naďalej plní významnú úlohu na ochranu tvorby. Tak ako považujeme za nevyhnutné viesť deti od útleho veku ku kreativite, tak je nemenej dôležité viesť ich od základných škôl aj k ochrane práv tretích osôb, autorských práv nevynímajúc. Je potrebné, aby pedagógovia osvojené vedomosti z autorského práva odovzdali svojim žiakom a študentom, avšak, aby aj dôsledne vyžadovali ich dodržiavanie.